BC Bike Race Blues | reportáž z loňského ročníku #2

North Vancouver všetci očakávali, niektorí sa vyslovene tešili, niektorí mali obavy. V porovnaní s ostatnými dňami bola trať výrazne kratšia, ale o to výživnejšia. Dlhé etapy mi veľmi nesedia, ale na toto skoro enduro som sa tešil…

Text: Martin Matula | Foto: autor, osoby fotiace jeho mobilom a BCBR media (Margus Riga, Dave Silver, Todd Weselake, Lorenz Jimenez a Scott Robarts)

Deň 5, North Vancouver, 18,3 km, 900 m

Z vaku som dnes vytiahol AMEN dres a nasadil ľahké trailové kolenné chrániče pre placebo efekt. Pôvodne mávalo BCBR aj enduro vložky, ktoré boli merané a snáď aj samostatne hodnotené, ale kvôli plynulosti to pred pár rokmi vypustili. Jediná meraná erzeta je tu na North Shore.

Na dnes organizátori upravili štartovací systém. Na rozdiel od inak používaného štartu vo vlnách po 100 jazdcoch, dnes štartovali skupiny 20 ľudí každú minútu, aby sa netvorili prílišné zápchy. V zásade to boli dve stúpania a dva zjazdy, z ktorých jeden bol meraný. Po štarte chvíľu kľučkujeme chodníkmi z univerzitného športového komplexu k predmestiam pod k Mr. Seymour a ďalšie 3 km naberáme výšku pomedzi domy.

Cesta je pre premávku uzavretá a ľudia nás povzbudzujú z veránd domov a chodníkov. Asi na 4 km nabiehame na stúpací trail Indian Creek Climb, ktorý nás napája do vrchnej časti strmáka Old Buck. Ten má 2,7 km a skoro 350 m výškových. Našťastie sa naň trať napojila až v hornej časti a nechala nás metre naberať aspoň sčasti po milosrdnom asfalte. Naša asi 20 členná skupinka zo začiatku drží relatívne pokope a žiadne úniky ani odpadávania sa nekonajú.

V jednom momente nabiehame asi na 100 m dlhú „kolmú“ stenu so štrkovým podkladom, kde to pekelne prešmykuje. Malá nepozornosť a zrazu stojím, „well, motherfucker“ nenechá na seba čakať nemilosrdný komentár slečny zozadu. „Len sa neposer“, pomyslím si v duchu, a zvyšok sa snažím vybehnúť. Old Buck je strmý, ale rovný singel, žiadne korene, len prudké stúpanie.

Mexický XC chrt a Cork Screw

Vypľuje nás opäť na asfalt, ktorým máme mierne stúpať asi ešte 1,5 km. Odzadu ma predbieha vysoký vyziabnutý mexický XC chrt na Specialized S-Works, tak sa zaňho zakáhnem a snažím sa držať v pre mňa neprirodzenom tempe. Míňame pár ľudí z mojej skupiny, taktika zafungovala, získal som lepšiu pozíciu do zjazdu. Necelých 8 km a 450 výškových je za nami a prvé tvrdé North Shore traily predo mnou.

Prvý je Cork Screw. Ten sme pred pretekmi nestihli, ale Ingemar z Berlína mi ho ukazoval v deň registrácie na videu s komentárom: „drž sa na všetkých drevách čo uvidíš, navedú ťa na najlepšiu lajnu, inak to bude triasť“. Hneď na úvod nás víta kamenný drop a po pár zákrutách prichádzajú drevá. Funguje to, stačí sa udržať na drevenej kláde, ktorá ťa navedie na najlepšiu stopu.

Ďalšie dropy, skaly, všetko pomedzi obrovské stromy a pekne strmé. Obchádzam prvých „tlačiarov“, čo biky tlačia smerom dole. Nadšenie stúpa s každou zdolanou prekážkou. Z Cork Screw vybiehame pod elektrické vedenie, ktorým nás piesková fire road dovedie k Pingu Trail.

Začiatok je zase pekelne strmý a skalnatý. Z videa sa to možno nezdá, ale „gnar level“ tu dosiahol vrchol.  Séria dvoch kamenných klesaní bola asi to najstrmšie, čo som kedy zjazdil. Navyše končila do zákruty, žiadny bezpečná ride out zóna. North Shore čierna je skrátka North Shore čierna.

Aj v tejto sekcii míňam kopu tlačiarov. Osvedčilo sa dostatočne dopredu pískať a revať „rider“. Po Pingu ideme zase popod elektrické vedenie a po šmykľavom piesku. Ide sa ostro, asi v trojčlennej skupinke závodíme o prvenstvo na vjazde do meranú erzetu, čiernu Forever After.

Scenár z Pingu a Cork Screw sa opakuje, akurát sa päťnásobne zväčšila dĺžka a pribudlo pár krátkych ostrých výjazdov na hranici trialu, ktoré uberajú energiu. Časomiera je mentálne zdvojená, tak sa ide paľba. Pár jazdcov ma brzdí, tak sa snažím pískať a kričať relatívne zavčasu, aby ma pustili, ale rieši sa to samo, pred kamennými partiami zosadajú. Race mode funguje, skalu pred ktorou som pár dní dozadu zastal, a teraz na ňu navádzajú organizátori, posielam bunny hopom naslepo!

High School League

Po Forever After zbiehame na modrú High School League, ktorá nás vypľuje opäť na predmestí, ktorým pomaly naberáme výšku. Bufet je dnes len jeden, takže vynechávam, a „vychutnávam“ si stúpanie po asfaltovej ulici. Na konci aleje, tesne pred odbočkou na trail, povzbudzuje partička študákov s hlasnou hudbou a guerilla bufetom. Majú iba pivo. „Máš to vychladené?“, kričím pre istotu. „Si píš“, odpovedá týpek a podáva mi asi trojdecový kelímok piva.

Na jeden dlhý dúšok ho stiahnem a švihom hádžem na zem. Vzduchom letí prúžok peny a v momente kedy plast zahrkoce o asfalt sa ozýva unisono dievčenský výskot „yeeeaaah“. Zodvihnem oči a päť roztlieskavačiek v krátkych tielkach / bikinách poskakuje hore dole (asi takto by vyzerala girls gone wild north shore verzia). Tento pohľad okamžite ukladám na pamäťový disk, aby som si mal čo prehrávať v nekonečných stúpaniach.

Z príjemného prekvapenia ma vytŕha odbočka na lesnú cestu. Pena z piva sa chce drať na vzduch, ale aspoň príjemne chladí. Dobehol som ďalšiu skupinku a rozmýšľam kde ich predbehnem pred nástupom na singel. Zrazu panika, zabudli odbočiť na singel. Našťastie som posledný, tak sa rýchlo otáčam a keďže to mám k odbočke najbližšie, dostávam sa dopredu.

Na rozdiel od prvej polovice dňa nás už žiadny asfalt nečaká. Poctivé stúpacie traily plné koreňov a vyššie aj sériou nekonečných strmých switchbackov. Sme hore a už čaká len modrý John Deer trail. Zatiaľ čo čierne traily z prvej polovice boli surové, skalnaté a strmé, John je síce náročný, ale super zábavný a má výrazne väčší flow.

Na drevené prekážky nás nakoniec nepustili, ale vôbec to nevadilo. Už tuším, že dnešok dopadne dobre a púšťam si to s ohromnou radosťou. Záver tvoria opäť šprint cez úzke chodníky parku v športovom komplexe (celý čas dúfam, aby nikto nešiel oproti) a dnes to máme v kapse.

V cieli je to samý úsmev

Niektorí sa smejú z radosti z ultimátnej jazdy, niektorí sú radi, že dnešok prežili v celku. Krátka etapa znamenala skorý presun do Squamishu, kde nás čaká skvelý kemp s bazénom a športoviskami. V podhorskom Squamishi je o poznanie chladnejšie ako na Sunshine Coast a vrcholky okolitých kopcov sú ešte pod snehom. Spíme tu dve noci, takže balenie ráno odpadá. Po dnešku sú všetci o poznanie viac v pohode.

Nervozita z North Shore etapy odpadla a zajtra nás čaká dlhodobo najobľúbenejšia etapa. Večer sa postupne vytrácajú skupinky jazdcov smerom do mesta. Nakoniec sa pripájame a ideme na pivo aj my s Andrejom. Skončili sme  na terase v pivárni s najmenej 20 druhmi čapovaných pív. Dvaja Nemci, Juhoafričan, chalan z Kalifornie, pani z New Yorku a dvaja Slováci. V podstate štandardná BCBR vzorka.

Riešime zážitky, etapy, prípravu („tri týždne pred odletom som zlomil zadnú stavbu“), absolvované závody („Breck Epic sú len také vysokohorské chodníky, ale aj tak to kvôli nadmorskej výške neudýchaš“, „na Transalp už nepôjdem, tam sú samí snaživí kokoti“, „Cape Epic je Tour de France, JoBerg2C je pre bikerov“) a plány na ďalšie roky. Po treťom pive názvu Devil’s Elbow ideme nazad do kempu. Snáď zajtra ostanú lakte celé.

Inak North Shore etapa vyšla na 241 miesto, o vyše 100 miest lepšie ako včera. V enduro RZ som skončil 165 zo 610 jazdcov s časom 10:05, takže spokojnosť. Do reality ma vrátil čas enduro víťaza, 5:56. Nevyhral to nikto iný ako Jesse Melamed, BC lokál a Rocky Mountain EWS profesionál, ktorý tesne po BCBR vyhral enduro sveťák vo Whistleri. Katka Nash, ako najlepšia v ženskej kategórii (16 celkovo!), dala RZ za 7:27 s náskokom na ďalšiu ženu v poradí vyše pol minúty. Na 100 mm maratónskom biku, XC obutí a bez teleskopickej sedlovky! Masívny rešpekt.     

Race Video piateho dňa:

Video o North Shore:

Deň 6, Squamish, 53 km, 1800 m

Ráno pod horami je chladné, ale má byť slnečno. Petr bol Squamish vyskúšať pred závodmi, tak nám ráno ukazoval kam až nastúpame. Zdá sa mi to ďaleko a vysoko, ale asi bude mať pravdu. Začiatok je klasický – asfaltky cez predmestia, po chvíli zase strmo stúpame a prvých 5 km uplynie ako obvykle (boľavé nohy, stvrdnutá riť a penzistky predierajúce sa dopredu).

Nejak sa mi podarilo dostať sa na trail pred brzdičmi a ideme na prvé single dneška (Rollercoaster a Lumberjack). Zostávam visieť za pani, ktorá ide relatívne rozvážne, ale dobrú stopu. Po chvíli kričí, že ide sekcia, ktorú kopala, a že to mám smelo pustiť. Prehodíme pár viet, pochválim ju za jazdu, a zvyšok trailu sa za ňou vyvážam pekne na istotu. Okolie trailov je skalnaté, ale plné machu, papradí a mohutných stromov. Hory sa začínajú viac podobať na naše Nízke Tatry (akurát sú všetky stromy a rastliny väčšie).

Po tomto príjemnom úvode nás čakajú 4 km a 250 m stúpavých fire roads, ktoré nás dovedú do hlbokého lesa a schwitchbackového trailu 50 Shades of Green. Schwitchbacky smerom hore sú tu obľúbená disciplína. Po chvíli našťastie zase klesáme, a zase stúpame, všetko po nádherných koreňových singloch. Bufet na 20 km opäť vynechávam a nastupujú strmé lesné cesty. Z prieseku vidno dole Squamish a zasnežené vrcholy smerom na Whistler.

Pokračujeme po koreňových stúpacích singloch, všetko bolí, ale už tušíme, že čoskoro príde niečo dobré. Muskoka boys (dvaja kamoši z BC, bývalí zjazdári, jazdiaci v dresoch svojej lokálnej Muskoka Brewery) mi včera vraveli, že Squamish sú „new trails“, a že to bude obrovská zábava. Sunshine coast a Noth Shore sú „old trails“, surovejšie a technickejšie, využívajúce prírodné prekážky, ale v Squamish uplatnili už novší, flow trail / bike park prístup. Podobná evolúcia ako na Rychlebách staršie traily Wales alebo Tajemný verzus Superflow.

Half Nelson

Sme hore a začína eldorádo. Ako prvý si vychutnáme Half Nelson, ktorý sa miestami podobá na Superflow, parádne klopenky, drevené mostíky, tabletopy, nádhera. Bolesť a únava je preč a nadšenie strieka. Muskoka boys mali pravdu, toto je ono. Half Nelson končí na lesnej ceste, ktorá stúpa zase nazad. Zo zadu počujem: „Martin, super jazda, ako ti chutia Kanadské trialy? Si zo Slovinska či Slovenska?“

Odpovedám, že super, a SK. „Á, Peter Sagan,“ reaguje pán okolo 60 s parťákom a začneme preberať aktuálne vylúčenie z Tour. Zdá sa, že všetci si myslia, že vylúčenie bol nezmysel. Potom preberáme biking vo Východnej Európe, sú zvedaví, či sa mi v Kanade páči a podobne. Starší týpek vraví, že on je v zjazdoch pomalší, ale jeho mladší parťák (okolo 40) ma na Pseudo Tsuge potiahne.

Robím si srandu, že s nimi až na Tsugu nevydržím tempo. „Ale vydržíš. Hey a nedáme si wheelie na Sagana?“ „Jasné!“ Tak sme to inštinktívne zodvihli a traja vedľa seba asi na 3 m širokej ceste zadelili skoro 100 m wheelie, stále vedľa seba ako podľa pravítka. Asi to nikto z nás nečakal, ale o to väčšia eufória bola na konci. „Wheelie máte v krvi“.

Pseudu Tsugu

Tempo bolo dobré, predbehli sme asi 20 ľudí (OK, časť si fotila výhľady do údolia). „V Squamishi by mali odrátať 3 minúty každému na fotenie a kochanie sa,“ komentuje pánko a má pravdu. Nabiehame na Pseudu Tsugu, dnešný feature trail. Prvý sa radí mladší z dvojice, za ním ja, a potom starší parťák. Začína extáza – bikroska na steroidoch, flow trail disneyland. Klopka strieda klopku, vlny, sem tam table top alebo dvoják (tie radšej kopírujem – ešte máme deň do cieľa. Edit: dvojákov sa bojím J ). Vrchná časť pripomína Superflow, spodná časť sa otvorí, klopky sú širšie, skôr sa podobá na Hangman II v Leogangu.

Mladší si to nakladá, držím sa, pár ľudí predbehneme. Asi v polovici zaváha a nedobrzdí do zákruty, tak idem cez neho. O chvíľu ho síce počujem za sebou, ale nedám sa. Stíhacie závody pokračujú, nadšenie je na maxime a dúfam, že to nikdy neskončí. Sem tam je to do svahu, ale stačí držať rýchlosť a dá sa to vyletieť malým potiahnutím na ťažký prevod. Po chvíli dobiehame dvojicu inak rýchlych jazdcov a musíme pribrzdiť.

Zisťujem, či nás nepustia, ale pred nami to brzdí ďalšia skupinka a je koniec. Škoda, ale každý trail raz skončí. Sme asi na 35 km a čaká nás asi 6 km hore – dole, ale skôr hore. Ide sa stúpacím trailom, takmer stále v lese. Chvíľu sa držím v „balíku“ s Kanaďanmi, ale po chvíli odpadnem. Nevadí, zatiaľ sa mi ide dobre. Na bufete sa občerstvím a pokračujem si sám v tichu hlbokým lesom. Kľud a ticho prebíja vôňa grilu. Spomenul som si na videá z predchádzajúcich rokov a začínam tušiť.

Hoods in the Woods

Asi po kilometri narážam na old school metláka, ktorý má rozložený gril a okoloidúcim bikerom rozdáva prepečenú chrumkavú slaninku. Žiadne zastavenie, gril má priamo na traile, takže slaninku dostaneš do ruky alebo ak sa dobre nastavíš, tak rovno do huby. Energiu treba, myslím si, ale v stúpaní si  pregrgávam slanou chuťou slaniny zmiešanou s banánom a jonťákom. Top šmak, vegáni to majú asi jednoduchšie.

Kombinácia cheerleaderky & pivo z Vancouveru, bola oproti kombu obstarožný metlák & slanina zo Squamishu, výrazne lepšia. Na 42 km začína Hoods in the Woods, opäť skvelý, strmý trail. Po chvíli vidím dole zelený dres XC Nemky, ktorá doteraz jazdila rádovo vyššie ako ja. To ma prekvapí a púšťam to za ňou. Nasleduje pravá vracačka nasledovaná strmým kamenným schodmi. V hlave mi vŕta, ako vysoko má Nemka zadok a prečo má také vyrovnané nohy (XC Nemka má asi 190 cm a jazdí bez teleskopickej sedlovky, preto).

V milisekunde mi napadne čeknúť, či mám dole sedlo ja a nebudem zadkom zbytočne vysoko, ako ona. Automaticky palcom siahnem po ovládaní sedlovky. Strata koncentrácie a únava spôsobili, že Reverba stlačiť nevládzem. Palcu chcem nejako pomôcť a reflexne zaberiem ukazovákom na prednej brzde, presne v momente dopadu predného kolesa za skalný schod (predchádzajúcich päť viet sa v skutočnosti udialo počas 3 m jazdy).

Takže logicky nasleduje dopredu prehraný pokus o boj s nechceným stoppie. Neviem ako to máte vy, ale ja si všetky väčšie pády pamätám do posledného pohybu, zvuku, pocitu, bez ohľadu na to, či to bol  pád na biku, motorke či snowboarde. Nekonečný moment, kedy nie je úplne jasné či to ustojím alebo idem cez riadidlá trvá ďalšie 3 – 4 m. Po prednom prejdem ešte jeden menší schod, ale trail nanešťastie točí trochu doľava. Koleso narazí na zvýšený kraj a som jasný.

Ukážkové OTB sa dá aj na dlhom Mondrakeri. Ako prvá ide k zemi ruka, pravé rameno, koleno a nakoniec hlava, nasledovaná zvukovým vnemom tupého buchnutia a prasknutia. Nepadám prvý krát a po tomto zvuku čakám hviezdičky alebo tmu, ale nič. Ani po sekunde. Tak asi OK, myslím si trochu prekvapene.

Gramárska škrupinka by bola vo viackusovom stave!

Vstávam a rýchlo odhadzujem bike hore mimo trial. Hýbem rukou, nič, kukám na boľavé koleno. Je zatejpované, ohnúť sa dá. Zvonku je roztrhnuté, bolí a tlčie v ňom srdce, ale mechanicky sa ohýba celkom normálne. Kontrolujem bike, riadidlá sú vytočené, páčky brzdy poprevracané a sedadlo odtrhnuté od lyžín. V prilbe je solídna prasklina. Aspoň nosím pevnejšiu AMEN prilbu, gramárska škrupinka by bola asi vo viackusovom stave.

Medzitým ma obiehajú asi traja jazdci, každý sa pýta či som OK, s núteným úsmevom ich posielam preč. Ťahám multitool a snažím sa narovnať kokpit. Sem tam mi náradie vypadne z ruky. Vyzerá, že riadidlá nie sú ohnuté, len sa pootočili. Míňajú ma ďalší desiati, možno dvadsiati jazdci. Ani jeden neprefrčal len tak, všetci aspoň pro forma kričia, či potrebujem pomoc.

Nasadám a pomaly sa púšťam na trail. Neviem, či som stratil 5 či 10 minút, ale sebavedomie a chuť určite. Do cieľa mám asi 8 km, zvyšok Hoods in the Woods je strmý a fakt skvostný, ale idem v safety móde. Ostáva asi 200 m výškových a nejakých 5 km. Adrenalín opadáva a únava sa mieša s bolesťou. Občas ma niekto predbehne, ale cieľ sa blíži.

Mám to za sebou, z výborne rozbehnutého dňa bolo až 340 miesto. Bike dávam na umytie a ešte ho kontrolujem. Z Obsession Bikes si požičiavam izolepu, ktorou lepím sedlo. Vyzerá, že drží. Koleno mi čistia medici, nakoniec sa dohodneme, že to nebudeme šiť ani lepiť, nech sa môže ohýbať. Je opuchnuté, ale jeden deň už nejako doklepeme.

Zajtra to končí

Detský tábor pre dospelých zajtra končí, takže na pláne je užiť si poslednú kempovú noc. Pivovar Red Truck Beer ako jeden zo sponzorov rozbalil pivnú záhradku, svieti slnko, (takmer) všetci sú spokojní po Squamishskom trailovaní. Nakoniec to nie je až taký zlý deň. V Beer Garden všetci ospevujú dnešné traily, kujeme pikle na záverečný atak na prípadné vylepšenie pozícií. Vedľa prebieha súťaž o najväčšie zranenie alebo jazvu z jazdenia. Moderuje to Tippie a víťazom rozdáva celkom drahé komponenty.  

Po večeri dobieha pán Stelda, že Martin má dnes narodeniny. Rýchlo rozdávame úlohy a snažíme sa zohnať aspoň nejaký dezert. Už sme po našom turnuse na večeri, tak sa prepašujem do posledného. Na dezert je dlhý rad, ale idem na drzovku dopredu. Chlapom, čo predbieham vysvetlím, že parťák má narodeniny a že mu chceme niečo pripraviť. Jasné, samozrejme, nič nie je problém. Prekvapko sa podarilo, vychutnávame si posledné lúče Squamishského slnka s výhľadom na cvičiacu pani Jogovú.

Race Video šiesteho dňa:

Video o Squamish:

Deň 7, Whistler, 29 km, 1200 m

Ráno sa balíme „na komplet“, po odjazdení dostaneme vlastné bagy a večer už spíme každý vo vlastnej réžii. Je zima a každý to už chce mať za sebou. Štartujeme z veľkého parkoviska pod mestom, na rozohriatie si dám pár kolečiek po obrovskej bikroske. Časť ľudí má dnes dlhé rukávy alebo bundy, ja som sa rozhodol nestáť ani na bufáčoch, tak idem len v krátkom.

Whistler má zákerné sekcie, o čom dostávame poučenie „Keď bude ťažká sekcia, vždy tam bude crew a keď pôjdete plynule lajnu, kam vás navedú, tak to dáte. Sú tu asi tri miesta, kde sa môžete zabiť, ale nebojte, mám skoro 60 a silnú artrózu, a ešte ich stále zídem.“ Kvôli suchu trať skrátili asi o 150 výškových metrov, čo ma nesmierne teší. Už len začať.

Profíci z prvej stovky vyrážajú za potlesku zvyšku štartujúcich. Z reproduktorov znie po siedmy krát Everlong od Foo Fighters („If everything could ever feel this real forever, If anything could ever be this good again“), na text som sa sústredil až na štarte poslednej etapy, ale áno, toto bolo to najskutočnejšie a najlepšie, čo väčšina z nás na biku zažila a zrejme aj zažije. Ešte nejakých 30 km Whistlerskými skalami, sme unavení, dobití, ale všetci sme šťastní a nostalgickí.

Tunnel Vision

Začiatok etapy sa krúti po hladkých singloch na predmestí, je to skôr vozenie sa po mestskom parku. Metre naberáme pomaly ale isto, aby sme ich zase stratili a zase nazbierali. Na jednom z drevených mostov prekvapí nalepený výkres s ručne maľovanou československou vlajkou (OK českou, ale pod tlakom som si ju vyložil podľa krajiny narodenia J) a nápisom „zvítězíte“.

Neznámemu autorovi alebo autorke ďakujem a priznávam, že ma dojal! Prvá časť pretekov sa odohráva južne od rieky a zahŕňa chuťovky ako Tunnel Vision (jazdila sa ako časť RZ počas Whistlerskej EWS 2016) s nekonečným, v strede zalomeným slabom a pár krkolomnými klesaniami. V rámci porcie zábavy dostávame ďalšie slaby – takmer kolmé, ale hladké skaly (niečo ako koniec Velryby, ale dlhší, strmší a bez výjazdu na peknú cestu), rockgardeny, alebo strmé switchbacky (jeden bol obzvlášť podarený, začínal asi polmetrovým dropom rovno do opačne odklonenej zákruty).

Jazdci boli po týždni síce zocelení, ale toto bolo sem tam dosť aj v porovnaní s North Shore, takže sa na technických častiach opäť tvorili zápchy. Našťastie pri tých najexponovanejších častiach stáli traťoví komisári a navádzali na správnu lajnu alebo dávali pokyny akú taktiku zvoliť. Traily vyústia na asfaltku nad mestom do bežnej premávky. Vo Whistleri sa výrazne developuje, tak nás predbiehajú hlavne veľké nákladiaky, plne naložené stavebným materiálom a pekne čmudia.

Nevadí, asfaltku si nekonečne užívam, žiadne drncanie, žiadne skaly, ale pekne hladké naberanie metrov na autopilota. Z asfaltu odbočíme na štrkový zjazd, niekto z kraja kričí, že si máme dať pozor a zahnúť doľava. Pár jazdcov predo mnou to prepáli, ja si našťasitie na poslednú chvíľu všímam tri ružové pásky a stihnem to poslať do úzkeho kamenného strmáku, ktorý nás privedie k schodom, ktoré treba prekonať k trailu.

Big Timber

Žiadne cyklokrosové výbehy do schodov sa nekonajú, tlačím pomaly a hreším, až kým sa nedostaneme na luxusný trail Big Timber, ideálnu vzorku Whistlerského XC. Po tomto skvelom singli sme sa dostali do mesta a pretraverzovali na opačnú stranu údolia. Aj druhý bufet vynechávam a dorážam posledný gél. Na krátkej rovine sa vo mne zobudí pretekár tak nastupujem a kričím na pomalšieho z Muskoka boys, že ho potiahnem. Nechytá sa, ale do háku za mňa ide chalan z Kostariky, čo sa dozviem až keď mi ďakuje pri predbiehaní v stúpaní. Chvíľu sa ho držím, ale po chvíli odpadnem.

Hore nad sebou ale počujem bubny, trubky, spev a výskot. Že by to bol cieľ, alebo aspoň pomyselný cieľ horskej etapy? S blížiacim krikom a zvyšovaním intenzity povzbudzovania na mňa doľahol celý týždeň a celý polrok prípravy. Ak ma vlajka o pár kilometrov skôr na chvíľku zahriala pri srdci, tak toto ma dorazilo. Z oboch očí mi vypadla slza, a každá trvala asi 50 metrov. Mix radosti, frustrácie, bolesti, virtuálnej zbytočnosti tohto snaženia, ale aj chuti doraziť cieľa, ktorý bol na dosah, vyústili do toho, že som si cvrkol z očí.

Asi by hrozila dehydratácia, tak som musel privrieť slzné kanáliky, nech nestrácam vodu. Za zatáčkou čakal skalnatý strmák, kde pracovníci wellness centra prezlečení za masky vytvorili koridor a perfektne povzbudzovali. Mňa dokonca na pár metroch potlačili do kopca. Paráda, toto dodá energiu aspoň na pár metrov. Márne som si myslel, že je to však koniec, Whistlerký strmák nekončí a tak zliezam a tlačím. Asi nie som ani prvý ani posledný.

Budeme klesať?

Na Danimal trail ma prepadne hlaďák a začínam robiť chyby. Našťastie klepnutie do riadidiel o strom ustojím. Pred posledným singlom stojí pani a mimo oficiálny bufet núka záchranné jedlo a pitie. Vodu ešte mám, na jedlo nemám čas, tak sa len pýtam, koľko je dokonca. Obligátne „už tam budete“ je nasledované technickým skalnatým výjazdom s trialovými prvkami, kde bojujem sám so sebou. Našťastie sa konečne zdá, že budeme klesať.

Dávame časť Beaver Pass, ktorá prechádza do trailu A Cut Above, ktorý je vtesaný do strmej steny a sem tam klesá, sem tam stúpa. Treba dávať pozor, zase riadidlami triafam strom, ale udržím sa na traile (inak by som si ustlal o 20 metrov nižšie). Pár switchbackov a sme v parku pri jazere. Hustne počet fanúšikov, niekoho dobieham a chystám sa na špurt, ale cieľ je rovno za zákrutou. Sláva! Fotky, gratulácie, medaily na krk, okamžitý nával šťastia.

Utekám sa dotlačiť na bufet a pozerám priebežné výsledky. Dnes som 280, že by som sa nakoniec spratal do tretej stovky v celkovom poradí? Dlho som sa držal okolo 290, ale nakoniec to bolo 302 miesto. Všetci sú usmiati, zdravíme sa s každým, s kým sme počas týždňa trocha pojazdili, mali vedľa seba stan, alebo prehodili aspoň slovo.

Okolo prechádza Katka Nash, pýtam sa, či udržala prvenstvo, usmeje sa, tak jej pogratulujem a idem pozrieť vyhlásenie výsledkov. Medzitým dorazil Andrej, tak ideme na cieľové pivo do Red Truck. Fotíme sa s čertom, ktorý nás celý týždeň povzbudzoval v stúpaniach. Počas týždňa som ho neznášal, ale dnes to bol ten najmilší pánko na svete. Stálo to za to.

Civilizácia má niečo do seba

Biky si už umývame sami a čakajú nás asi 3 km cez park do mesta. Eufória odpadla bol to najdlhší prejazd v živote. Bolelo ma úplne všetko. Preberáme kufre, ktoré sme odovzdali pred týždňom vo Vancouveri. Na hoteli sa chvíľu divím posteli namiesto karimatky, čistému povlečeniu a keramickej kúpeľni. V sprche som asi 20 minút a stále nemám dosť. Civilizácia má niečo do seba.  

Večer sa v priestoroch Whistler Conference Center koná záverečný banket. Sem tam sa nespoznávame, je to nezvyk vidieť ľudí v košeliach, nie v športovom. Meníme si kontakty, lúčime sa. Kanaďania majú so sebou často celé rodiny a chystajú sa užiť si víkend vo Whistleri. Po úvodnom drinku nasleduje večera, potom príhovory organizátorov a ako zlatý klinec večera perfektne zostrihané video z celého týždňa, priebežne odmeňované hlasitým burácaním celej sály.

Ešte raz nám došlo, čo sme práve absolvovali. Po desiatej banket končí a osadenstvo sa pomaly vytráca do Whistlerského nočného života. Ráno sme sa s československou partičkou rozhodli pozrieť hore na kopec a pozrieť si stredisko. Niektorí tvrďasi šli ešte pojazdiť Whistler Bike Park. Teoreticky je hriech to neabsolvovať, ale nikto z nás nechcel bike ani len vidieť, nieto sa naň ešte posadiť. Na kopci stretávame pretekárov z Mexika, chvíľu debatujeme o závode a zaprajeme si čo možno najskorší návrat na BCBR. Po dni oddychu a ľahkej turistiky balíme na odjazd do Vancouveru. Ja sa vraciam rovno, Andrej pár dní pobudne v BC.

Race Video siedmeho dňa

Video o Whistler

Príprava…

Po úspešnej registrácii som sezónu 2016 dojazdil v bežnom víkendovom tempe a hlavne hltal všemožné informácie ohľadom BCBR. Na jeseň som stihol kúpiť letenku a zhruba premyslieť plán na jar. Od februára som začal dvakrát týždenne chodiť namiesto obeda na spinning, čo som prekladal víkendovým snowboardingom, prípadne splitboardingom.

Plán bol od marca natáčať kilometre a mať ich v nohách pred závodom aspoň 3 tisíc. V zásade to vyšlo na 1,5 hodinové jazdu dvakrát ráno pred prácou, lekciu pilatesu a jednu dlhšiu víkendovú aktivitu na 3 – 5 hodín. Začiatok nevyzeral nádejne, stále som padal. Najprv mi to strelilo na cyklokroske na mokrých koľajniciach, z čoho som vyše mesiaca nosil modrú podliatinu cez celé stehno. Potom som na biku nezvolil dobrú stopu cez rock garden a skončil v strome, a do tretice som si ustlal na mokrej lavičke. Všetko v priebehu týždňa.

Stoke level a radosť z jazdy šla dole, ale aspoň som ostal funkčný. Takže som apríl a máj len bezducho krútil kilometre a netlačil na pílu.

Nie som žiadny pretekár, tak som chcel aspoň pro forma skúsiť jazdu v XC „pelotóne“. Začiatkom mája som absolvoval hobby 25 km na Vlkohrone. Po výdatnom daždi to boli bahenné kúpele, ale dobré pojazdenie. Zdalo sa, že radosť z jazdenia je nazad.

V polovici júna ma definitívne naladili víkendové Rychleby, kde som si zase začal púšťať a na Kanadu som sa už vyslovene tešil. Pred odletom som mal síce len niečo vyše 2 tisíc km, ale cítil som sa dobre. Na BCBR stránke sú dobré tipy na prípravu a ladenie kondície. Oproti našim XC (snáď s výnimkou Trilogy) je to dosť technické jazdenie, takže základný komfort na trailoch typu Wales, Velryba alebo Tajemný na Rychlebách je dobrý predpoklad, ako si to užiť.

Bike a výbava

Ideálnym strojom na BCBR pre bežného jazdca je z môjho pohľadu 29 palcový trail bike okolo 120/130 mm. Taký, ktorý ide efektívne „za pedálom“, ale dôstojne prepláva technické sekcie (Ibis Ripley LS, Evil the Following, Specialized Camber). Pokiaľ pomýšľate na výsledok, tak „new school maratón“ aka „downcountry“ trieda budú najlepšie (Rocky Mountain Element BC Edition, Yeti SB100, Intense Sniper, Cannondale Scalpel SE).

Pár hard tail bikov som na trati videl, ale bolo by to zbytočné trápenie. All mountain / enduro bike si naplno užijete hlavne smerom dole. Ja som jazdil na Mondraker Foxy, 160 mm vpredu a 140 mm vzadu a rozhodne som netrpel, naopak. Foxina je efektívna smerom hore a v mojom setupe toho znesie dosť aj dole. Počas zimy som bike poladil v znamení znižovaní hmotnosti.

Ako najlepšia investícia sa ukázali 30 mm karbónové kolesá od holandských 9th Wave Cycling, ktoré zvýšili efektivitu a perfektne držali. Vpredu som mal obuté Continental Mountain King, vzadu X King, obe v rozmere 2,4. Vzadu som mal pre istotu Huck Norris vložku. Obutie som volil ako kompromis do všetkých možných podmienok, ale na takto suchý ročník by asi stačili X Kingy.

Zadná guma bola po závode celkom zničená, kanadské skalky si ponechali pár štoplov a dosť šrámov mali aj bočnice. BC strminy nie sú Malé Karpaty a po týždni bolia, prevody treba voliť do pomala. Vpredu som mal 30 oválnych zubov a jedenásťstupňovú kazetu s rozsahom 11 – 45.

Ak by ste sa na BCBR vybrali, tak najlepší bike bude zrejme ten váš. Ak je teda funkčný a vyhovuje, budete ho poznať, budete naň zvyknutý a zrejme si to najviac užijete. Určite je ale povinná teleskopická sedlovka. Bike shopy vo Vancouveri majú celotýždňový balíček na BCBR, ale požičovné stojí okolo 800 kanadských dolárov.

Jedlo a hydratace

Jazdil som kombináciu CamelBack s vodou a bidón so silne namiešaným ionťákom, čo mi umožnilo vynechať prvý bufet. Na druhom bufete som jedol, pil a doplnil bidón o jonťák. Inak som vozil organizátormi vyžadovanú povinnú výbavu (píšťalka, škrtidlo, zápalky, dá sa kúpiť ako balíček priamo na štarte), v ráme som mal natlačenú dušu, v batohu multitool a dve CO bombičky. Našťastie som okrem náradia pri rovnaní kokpitu po páde v Squamishi nič nevyužil.

Zvyčajne vozím nášľapy Five Ten, ale na BCBR som obúval XC tretry Fizik, ktoré normálne používam na cyklokrosku. Asi by som v nich nechcel chodiť po mokrých skalách a kameňoch, ale na suchý ročník 2017 to bola dobrá voľba. Teploty boli až na Whistler vysoko nad 25°C, takže s oblečením to bolo jednoduché, všetko na krátko. Určite si treba vziať sedem setov spodných vložkových kraťasov. Navliekať si ráno v stane mokré použité spodky fakt nechcete. A nezabudnite na chamois krém v dávkach väčších ako menšie množstvo.

BCBR 2017 – záver

Stálo to za to? Nie je to len marketingový hype? Rozhodne nie. Bol to najlepší bikový týždeň môjho života. Tvrdý, dlhý, náročný, ale neuveriteľne pestrý, zábavný a v pravom zmysle slova bikový. Môžete to zobrať pretekársky a závodiť so svetovou triedou, alebo k tomu pristúpiť ako ultimátnemu dobrodružstvu (aspoň bikového) života.

Akokoľvek, BCBR je jedinečná šanca v priebehu týždňa pojazdiť najlepšie traily v Mekke svetového bikingu, precestovať najkrajšie časti Britskej Kolumbii a týždeň kočovať s komunitou skvelých ľudí z celého sveta. Účasť na BCBR je náročná časovo, finančne aj logisticky, ale bude stáť za každý cent a minútu, ktoré mu obetujete. Navyše, sedem dní v divočine Britskej Kolumbia z vás urobí výrazne lepšieho bikera.   

Ak by ste sa chceli zúčastniť v roku 2019, registrácia začína 14.7.2018. Ak bude osud priaznivý, možno sa uvidíme v 2020. Ak vás nepresvedčil tento článok, pozrite si video The Journey.

Pre prípadné info si ma nájdite: @matulatorr.

Text: Martin Matula | Foto: autor, osoby fotiace jeho mobilom a BCBR media (Margus Riga, Dave Silver, Todd Weselake, Lorenz Jimenez a Scott Robarts)