BC Bike Race Blues | reportáž z loňského ročníku #1

Stojíme v chladnom Whistlerskom ráne a čakáme na štart svojej skupiny. Profíci z prvej stovky vyrážajú za potlesku zvyšku štartujúcich. Z reproduktorov znie po siedmy krát Everlong od Foo Fighters: „If everything could ever feel this real forever, If anything could ever be this good again.“

Dnes končíme, ešte nejakých 30 km Whistlerskými skalami. Sme unavení, dobití, ale áno, toto bolo to najskutočnejšie a najlepšie, čo väčšina z nás na biku zažila a zrejme aj zažije.

Text: Martin Matula | Foto: autor, osoby fotiace jeho mobilom a BCBR media (Margus Riga, Dave Silver, Todd Weselake, Lorenz Jimenez a Scott Robarts)

T mínus 365 dní.

Po vydarenom piatkovom večeri sedím pred televíziou s pohárom vína a náhodou mi napadne skontrolovať, ako vlastne skončili závody BC Bike Race 2016. Klikám na stránku BCBR, a prvé čo si všimnem je, že registrácia na ročník 2017 začína o niekoľko minút. Rýchlo preštudujem detaily a nenápadne prehodím, že aha tuto sa práve otvára registrácia na preteky v Kanade, aká náhoda, minulý rok sa to vypredalo za pár hodín.

Chceš ísť?“ „Áno.“ „Kedy to je?“  „O rok.“ „Aha, tak OK.“OK!“ Takto krátky proces som nečakal, ale super. Vraciam sa pred počítač s kreditkou a klikám. Early bird balík je už vypredaný, tak rýchlo zadávam potrebné údaje. Vyzerá, že internety nepadli a všetky údaje prešli. Poslal som ešte email kamošom, ak by niekto náhodou chcel ísť a idem spať.

Ráno ma v mailboxe čaká potvrdenie o úspešnej registrácii. Nadšenie sa mieša s obavami, ale na prípravu mám zhruba rok…

Zbalený na výlet

Vancouver

Po hladkom pristaní vo Vancouveri preberám bike bag a míňam imigračného úradníka. „Účel pobytu?“ „BC Bike Race“ „Pane, vitajte vo Vancouveri a poriadne si zajazdite“. Začína to príjemne. V príletovej hale ma čaká kamarát Andrej, ktorý priletel o pár hodín skôr. Andrej je frajer, pred troma rokmi preletel drop v bike parku v Kálnici a skončil s prasknutými stavcami. Teraz stojí pred štartom ultimátneho kanadského etapáku.

Ubytovanie máme v North Vancouver, rovno pod legendárnymi North Shore trailmi, ktoré nás čakajú v piaty deň závodu. Víta nás usmievavý domáci, ukazuje izbu, zázemie a krásnu záhradu zvažujúcu sa smerom k rieke. „Bicykle? Tieto dva kufre? Tak to si dajte sem dozadu na dvor.“ „A je to bezpečné?“ „Jasné, veď privriem túto bráničku.“ Iný kraj, iný mrav, tak radšej ideme dlhý let spláchnuť do Seymour Pubu pintou lokálneho pivka a zajesť pravou kanadskou poutine. Krčma je plná bikerov, eviden\tne sa chystajúcich na BCBR.  

Bike bagy ostali

Ráno preventívne vykukneme na dvor, bike bagy ostali tam, kde sme ich nechali, takže je všetko v poriadku. Pri raňajkách domácemu popisujeme trať závodu a prezrádza nám, že dnes sa majú ubytovať ďalší bikeri. Vybaľujeme a montujeme biky, poobede máme v pláne mrknúť do centra Vancouveru a podvečer na North Shore.

Nedá sa mi nafúknuť zadný bezdušák, tak kapitulujem a ideme do Obsession Bikes na kompresor. Servis je plný účastníkov závodu, ktorí si nechávajú kompletovať biky unavené transportom, prípadne preberajú biky z požičovne a popri tom špekulujú, čo nás asi čaká. Prehodíme pár slov s partičkou z Nemecka, tri baby a jeden chlapík. Doma jazdia hlavne maratóny a priznávajú, že ich včera North Shore zaskočil, “je to strmé“.

Po dofúkaní bezdušáku sa s nemeckou partičkou rozlúčime a ideme trajektom do centra Vancuveru. Po obede spamujeme českých účastníkov zájazdu, či nepôjdu okoštovať traily. Chalani sú ešte mimo Vancouver, tak ideme sami dvaja. Cieľom je prejsť aspoň časť piatej, technicky najnáročnejšej etapy, nech vieme na čom sme. North Shore je pojem a organizátorom patrí rešpekt za jeho zaradenie na „XC etapák“.

Vybaľovanie bikov

Vodorovná v Kanade…

Traily začínajú za našim ubytkom a stúpajú smerom k Mt. Seymour. Skúšame sa orientovať podľa Trailforks a nakoniec sa napájame asi v strede etapy na relatívne vodorovnú sekciu (rozumej bez výraznej zmeny nadmorskej výšky), smerujúcu k prvému stúpaniu. Vodorovná sa v Kanade nerovná nudná a do cesty sa nám stavajú skaly a korene v rôznom poradí a v rôznych rozmeroch. Bude to sranda!

Konečne sa dostávame k stúpaniu cez traily Pussy Foot a Good Sir Martin, ktoré tvoria najmä strmé switchbacky. Niečo ako Wiesner na Rychlebách, akurát nekonečný a prekladaný koreňmi na tých najneočakávanejších miestach. Stúpame a ľutujeme sa, keď nás zrazu kozmickou rýchlosťou obehne asi šesťdesiatročný pánko. Nie, nemal e-bike. Jet lag sa mieša s teplom a rozčarovaním – bolo nám to treba?

Našťastie sme na križovatke a za ostrým pravým zlomom začína John Deer trail, smerujúci prudko nadol. Poďme na to, na začiatku nás čaká pár strmých skál a točiek pomedzi spílené stromy, hrkoce to a je to strmé. V strednej časti treba sem tam potiahnuť, ale máme tu aj prvú North Shore drevenú lávku (asi 4 metrový nájazd a 5 metrový vertikál kolmo dole do hlineného zjazdu s protisvahom). Paráda, robíme fotky a rehoceme sa ako malé deti

Zvyšok John Deer má skvelý flow, dropy sa miešajú s koreňmi a dobre postavenými točkami. Vypľuje nás to na parkovisku a dobre namotivovaní sa rozhodneme pokračovať. Stúpane Old Buck trailom, ktorý je síce priamy a bez prekážok, ale nepríjemne strmý. Nastúpame nejakých 400 metrov a ideme na druhý zjazd Vancouverskej etapy.

Výlet do centra Vancouveru

Pingu & Forever After

Úvodný Corkscrew trail vynecháme a skúsime Pingu, ktorý sa napojí do Forever After. Kým John Deer bol modrý, toto sú poctivé čierne traily, plné skál, nerovností a dropov. XC Nemky mali pravdu, je to pekelne strmé. Pri niektorých sekciách som si rozhodne nebol istý a hranica mentálne aj fyzicky jazditeľného sa posunula o pár levelov vyššie. Pomohlo opakovať si, veď je to stavané na jazdenie, tak to pusti a drž sa.

Ak je John Deer v našom ponímaní enduro trail, tak tuto by mohli byť kľudne zjazdové preteky. Dole si vydýchneme, sme celí a živí a už vieme, že nič technickejšie nás na BCBR neprekvapí.  Začínam si zvykať na zase prázdnu zadnú gumu, aspoň že mám Huck Norris. Večer už dávame biky do garáže a zase dopĺňame kalórie v Seymour Pube.

Procesy perfektne zvládnuté

Na druhý deň ráno prebieha registrácia, odovzdávanie bikov a batožiny.  Všetko sa to deje v areáli Capilano University. Je poznať, že sa jedná o jedenásty ročník, organizátori majú procesy perfektne zvládnuté. V rade na registráciu sa všetci bavia so všetkými, väčšina účastníkov je zo Severnej Ameriky, kopa Mexičanov, Európanov, Juhoafričanov, Austrálčanov, skrátka celý svet. Niektorí sú BCBR mazáci, niektorí sú tu prvý krát, ale všetci navzájom veselo diskutujeme.

Tí, čo stihli pojazdiť North Shore radia tým, čo nemali to šťastie Vancouver vyskúšať. Pri registrácii dostávame červený racer bag (85 litrový kufor na kolieskach), do ktorého sa musíme pobaliť na celý týždeň. Biky odovzdávame do opatery Obsession Bikes, ktorí ich po vstupnej kontrole prepustia na nakladku do kamiónov. Utekáme nazad na ubytko prebaliť sa do racer bagov, ktoré ešte stihneme odovzdať. Posledný večer sme teda odkázaní na malý čierny textilný batoh, ktorý je určený na denné potreby.

Registrácia na Capilano-University

BCBR 2017 – Deň 0.

Ráno sa vraciame do areálu Capilano University na povinné preškolenie. V telocvični je program asi na dve hodiny, preberajú sa jednotlivé dni, kempovanie, balenie, traily, značenie, bezpečnosť, ale aj divoké zvieratá. Informácie nám servírujú s dobrým spádom a vtipne. Prebehnú tradičné vtípky o dvoch druhoch cougars (jeden číha v lese, druhý vo Whistleri na bare) a dvoch druhoch medveďov (s čiernym môžete bojovať a vyhrať, hnedý je badass motherfucker a nikdy neprehráva).

Okolo 13:00 nás nakladajú do školských autobusov a vyrážame na trajekt do Horseshoe Bay. Približne po hodine sme na mieste a zhruba po ďalšej už na trajekte smer Nanaimo. To už sme sformovali Československú partičku v počte 5 kusov a preberáme naše očakávania. Ja a Andrej sme tu hlavne za zážitkom, Petr ide závodiť a Martin a David z Vela budú písať článok.

Po palube sa motá Brett Tippie s kamerou, spovedá účastníkov a udržuje náladu. Výhľady z trajektu sú fantastické. V Nanaimo zase presadáme do autobusov a skoro dve hodiny sa trmácame do Cumberlandu. Sedím s týpkom z Colorada. Trochu debatujeme o príprave, čo rád jazdí a podobne. Najlepšie bolo, že ho musel prihlasovať kamarát, lebo počas spustenia registrácie mal nácvik vlastnej svadby.

Pred odjazdom do Nanaimo

Stanové mestečko a kamióny

V Cumberlande nás čaká stanové mestečko, kamióny s bikami a ostatné zázemie postavené na miestnom baseballovom ihrisku. Fasujeme racer bagy, karimatky a vyberáme si stan. BCBR team stanové mestečko postaví, jazdci si prevezmú svoje racer bagy, karimatky a vyberú si stan, ktorý chcú, resp. ktorý je voľný. Ráno sa zase zabalia do racer bagu, vyprázdnia stan, ktorý BCBR team rozloží a presťahuje na nové miesto. Existuje aj možnosť spávať v hoteloch alebo karavanoch, ale prídete o tú pravú atmosféru.

Na večeru ideme pešo asi kilometer do miestnej multifunkčnej haly (niečo medzi kulturákom, telocvičňou a hasičskou zbrojnicou). Jedlo je servírované v troch vlnách, vždy po polhodine tak, aby zvládli nakŕmiť cca 600 jazdcov aj podporný personál. Všade po mestečku sú rozlezení pretekári, väčšina obchodov a kaviarní má vo výkladoch plagáty alebo vlajky, že víta BCBR jazdcov. Cez rok sa tu asi veľa nedeje a BCBR je pre malú komunitu podľa všetkého veľká vec. Slnko zapadlo, nasadzujeme štople do uší a ide sa spať. Prázdninový tábor pre dospelých sa oficiálne začína.

Výhľady z trajektu

reklama

Deň 1, Cumberland, 45 km, 1200 m

Okolo šiestej sa kempom nesie prenikavé, piskľavé, odporné kotkodákanie gumového kuraťa zosilnené ampliónom, nasledované dlhým „goooood morning riders“. Začína sa boj o čas, Toi Toiku, prípadne mobilné all inclusive WC s keramikou a splachovaním. Rýchlo sa navliecť do bikových handier, pobaliť všetky veci do racer bagu a vypadnúť na raňajky. Odovzdávame racer bag a hľadáme biky odložené v stojanoch vedľa kempu.

Mne to trvá asi 15 minút a s dĺžkou hľadania sa zvyšuje nervozita. Aspoň som mal čas mrknúť, na čom sa jazdí. Väčšina bikov severoamerických jazdcov sú od lokálnych BC značiek Rocky Mountain a Kona, najviac je ale Santa Cruzov. Sem tam vidieť Ibis, Pivot alebo Evil. Juhoameričania a Euros majú väčšinou „tradičnejšie“ Spešly, Treky či Cannondaly, občas vidieť Canyon, Ghost alebo YT.

Svoj Mondraker (asi jediný) som nakoniec našiel v stojanoch Obsession Bikes, u ktorých som si nechal pri check in vo Vancouveri vymeniť ventil a poriadne „zamliekovať“ zadnú dušu. Štart je asi o 30 minút, tak sa vozím hore dole okolo Main Street, ktorú na dnes kvôli pretekom uzavreli. Z reproduktorov reve hudba, jazdci sa pomaly radia do štartovacích vĺn po 100 jazdcov. Dnes sa štartuje podľa vlastného uváženia, ďalšie dni podľa výsledku prvej etapy.

Tento coffee truck nás sprevádzal celý čas

Odvážne sa staviam do tretej vlny. Úvod obstará pánko vo fraku a v cylindri, ktorý odrecituje / odrapuje pár vtipných veršov o mountainbikingu a bikeroch. Prvá vlna je na trati a v nej aj také mená ako Katka Nash, Maghalie Rochette, Jesse Melamed, Geof Kabush, Cory Wallace, Sam Schultz či Anreas Hestler, duchovný otec BCBR. O dve minúty púšťajú nás!

Vyrážame hore Main Street, tempo je kľudné, žiadne strkanie, žiadne lakte na štýl prvých 30 metrov lokálnych preborov našich končín. Pred každou vlnou si bafká enduro motorka, ktorá nás dovedie na širokú a poriadne prašnú zvážnicu, kanadsky zvanú fire road. Tá stúpa a stúpa a neprestáva stúpať asi 13 km, počas ktorých získame nejakých 500 výškových metrov.

Prach, teplo, horúčava, nadržaní XC-čkári, penzistky čo si to hore hobľujú akoby sa nechumelilo, sem tam motorka. Kam som sa to dostal? Našťastie sme hore a ideme na prvý trail, Furtherburger, ktorý je hneď od začiatku zapchatý. Had bikov sa sem tam pohne, sem tam zastane, ale našťastie po dvoch kilometroch čaká bufet, ktorý vynechávam a získam trochu miesta.

Pred štartom prvého dňa

Korene a strmé skalné pasáže

Traily sa priostrujú smerom nadol, korene striedajú dlhé strmé skalné pasáže, flow je minimálny, trialoidné sekcie (á lá Wales na Rychlebách ale strmo dole), divne poskladané dropíky, a o to viac  peších účastníkov brzdiaci prevádzku. V jednej úzkej strmine plnej peších bikerov si na poslednú chvíľu všimnem obrovský povalený kmeň stromu s niečím, čo vyzerá ako nájazd. Vrch je zľahka ohobľovaný na šírku asi 20 cm tak naskočím hore a zistím, že kmeň klesá dole dobrých 20 metrov, asi vo výške ramien!

Po ľavej strane mám v úrovni pedálov prilby ostatných jazdcov, po pravej strane hlbokú roklinu zarastenú papradiami a hlbokým starým lesom. Nechcem skončiť ani v jednom, takže len držím smer a dúfam. Neviem, aký je rideout a nechcem, aby si niekto zmyslel pod kmeňom oddýchnuť, tak preventívne pískam. Našťastie na konci nebol dvojmetrový drop, ale lávka. Síce skoro kolmá, ale zjazdná. Tep je na maxime, predbehol som a snáď aj pobavil (od polovice kmeňa začínam za sebou počuť US style výskanie a „yeeeaah buddy“) asi 10 ľudí.

Veľmi mi to platné nie je, opäť začína ostré stúpanie, takže poradie sa zase upravuje. Dostávame sa na „featured trail“, čo by mal byť najkrajší trail daného dňa. Tuto je to Upper Vanilla, panoramatický trail cez vysekaný les, s krásnymi výhľadmi na more. Zatáčky sú dobre šejpovanými a s ideálnym polomerom, ale šmykľavým klzkým prachom. V BC často prší, takže pôda je väčšinou vlhká a vtedy paradoxne drží stopu.

Carving v Cumberland.

Kanaďania tomu vravia „brown powder“, lepkavá hlina do ktorej sa guma zareže a pekne to karvuje. Naopak, na suchý prach, ktorý sa jazdí u nás, nie sú až tak zvyknutí. S vyššou rýchlosťou sa pole pekne potrhalo a dá sa držať flow. Klesáme nazad do mesta a približne na 30 km míňame cieľ. Lepší jazdci už oddychujú vo finiši. Ostáva ešte nejakých 10 km, zľahka naberáme výšku ďalšou širokou a prašnou zvážnicou, kde sa mi o páčku prednej brzdy zachytí nejaká liana visiaca zo stromu.

Skoro som dole, ale nejako to pretlačím. Nejazdite po kraji! Po krátkej chvíli sme zase na singláčoch. Krátke, strmé, technické zjazdy striedajú krátke strmé, technické stúpania. Bolia ma ruky, nohy, chrbát a slnko páli. Posledných pár kilometrov je za trest. Doma by som sa z tohto dňa dával dokopy týždeň. Tu ma týždeň ešte čaká. Konečne cieľ. Idem rovno do bufetu a ládujem sa mixom proteínových Cliffbarov, chipsov, ovocia ale aj a gumených medvedíkov.

Andrej cez lesy Vancouver-Island

Šoková terapia

Dnešok všetci hodnotíme ako šokovú terapiu, kde sa delilo zrno od pliev. Organizátori to majú vymyslené dobre, dnešný výsledok platí pre nasadzovanie do štartovacích skupín. Na mňa vyšla 312 priečka, takže asi polovica štartovného poľa. V priestoroch cieľa medzitým dobrovoľníci umývajú biky, ktoré po vyčistení a základom premazaní odovzdáme rovno na transport do kamiónov.

Po vyhlásení výsledkov nás postupne školské autobusy nás odvážajú na trajekt na pevninu do Powell River. Na trajekt sa čaká skoro hodinu, tak sa priebežne brodíme v oceáne. Na lodi panuje super atmosféra, preberá sa jazdenie, pospáva sa, sušia sa handry. V Powell River nás vítajú zástupy dôchodcov a na privítanie nám hrá kapela na gajdách. Stanové mestečko je postavené priamo na pláži, takže časť účastníkov zmýva prach z prvého dňa v oceáne.

Večer začína joga. Sme radi, že sme tu dva dni a nemusíme ráno baliť. Po kempe sa pohybujú prvé zasadrované obete, z ktorých sa väčšinou stávajú dobrovoľníci a s cirkusom BCBR doputujú po zvyšok týždňa. Jedlo nám v Powell River servírujú na klzisku hokejovej haly v športovom campuse nad mestom, kam nás opäť vozia školské busy. Na chodbách visia fotky hráčov NHL, ktorí z Powell River pochádzajú, alebo tam trénovali. Je ich veľa. Strava (jedlo, nie aplikácia!) je výrazne lepšia ako v prvý deň (a bude sa už len zlepšovať). Kempovanie pri oceáne s výhľadom na zasnežené kopce Vancouver Island je perfektné a sme radi, že tu spíme dve noci.

Na trajekte, sušenie cyklo oblečenia

Race video prvého dňa:

 

Deň 2, Powell River, 52 km, 1050 m

Štartujeme rovno na pláži a prvých 5 km sa moceme po meste, pričom pomaly naberáme výšku. Z mesta nás trasa zavedie na strmú prašnú lesnú cestu. Zisťujem že som si zabudol rukavice, ale taký je život. Nohy ukrutne bolia. Vlastne nielen nohy, všetko. Prach je znova všade, jemný, hustý a hnusný. Na nejakom 9 km nabehneme na singláč, ktorý je oproti včerajšku iný. Jednak ide pralesom a jednak má príjemný flow a relatívne hladký povrch (koreň len sem tam a skál pomerne vzácne).

Asi preto sa netvoria zápchy a ide sa rovnomerne. Míňame pekné jazero a ideme na Suicide Creek trail. Korene sa konečne dostavili a užívame si pravé kanadské  pralesné XC. Vyvážam sa za starším Nemcom, ktorý ma trhol v začiatočných stúpaniach. Úplne mu to nejde, ale hovorím si, že sa trochu pošetrím a smerom dole ho predbehnem. Po chvíli jazdci za nami hlásia, že chcú ísť dopredu.

Na rozdiel od Vlkohronu (Vlkhoron je len príklad, vlastne jediné XC u nás, ktorého som sa zúčastnil, nič osobné, je to super závod), kde ostrí hoši z 50 km okruhu pri dobiehaní hobíkov zásadne spúšťajú pičung do troch sekúnd po tom, čo sa im podradný smrteľník neráči uhnúť (spravidla na tom najnevhodnejšom mieste) a dovolí si chvíľu držať svoju stopu.

Powell River – najlepší kemp na pláži

Vlak, do ktorého sa nedá nastúpiť…

Na BCBR to väčšinou začne oslovením (chvíľu som si nevedel zvyknúť, že na mňa niekto kričí menom, ale kartičku s číslom, menom a vlajkou sme nosili aj vzadu na drese resp. na batohu), oznámením, že chce ísť dopredu, a výzvou, že keď sa budem cítiť bezpečne, mám ho pustiť. Po takejto prosbe nejde nevyhovieť a tak namiesto predbehnutia Guntera (Horsta, možno Jensa) uhýbam spolu s ním a zozadu sa prerúti vlak, do ktorého sa nedá nastúpiť …

Traja, ôsmi, desiati borci sú zrazu pred nami. Hmm, to nebolo úplne taktické, ale učíme sa. Nejak sa medzi ďalších jazdcov s pokrikom sorry napasujem a pokračujem v lepšom tempe. S vyššou rýchlosťou stúpa faktor zábavy, až kým zase chvíľku nestúpame. Kratšie technické stúpanie nasleduje pekný zjazd na bufet. Ten zase vynechávam a rovno sa vrhám do tortúry po nekonečnej a strmej prašnej ceste.

XC switchback

Death Rattle

Bufetári ma dobiehajú, ale ťahá ma vidina blížiaceho sa feature trailu. Dnešný je Death Rattle. O tom, že sa blíži, nie je pochýb, lebo už z diaľky počuť Tippieho s ampliónom, ktorým na odbočke na singláč dodáva jazdcom guráž to napáliť rovno dole. Nasleduje vyše 8 km poctivého kanadského bikovania, korene, skalky, dropíky, pekne rýchle a čitateľné, klesajúce k ďalšiemu bufetu.

Dopĺňam tekutiny, gely a neodolám asi pol plechovke Red Bullu. Nejakú dobu ideme po prašnej ceste a zase stúpame, strmý singláč nás navedie na Aloha Bridge s fanúšikmi v havajských oblečkoch, povzbudzujúcich a rozdávajúcich presladený teplý punč. Toto bol často propagovaný highlight dňa, ale nejako som si ho neužil (mimo zápis: strašne som chcel zosadnúť z biku a tlačiť, ale keď už s tými krojmi mali toľko práce, tak som zosadnúť nemohol).

Do posledného veľkého stúpania nás uvádza starý hrdzavý vrak Dodge 51, po ktorom sa volá sebavedomie užierajúci strmý stupák.  Žiadni falošní Havajci sa tu nevyskytujú, môžem kľudne tlačiť (na Rychlebskom endure som niekde na čítal „tu slezli i větší borci“). Odmenou je, že posledných 10 km je skoro celých zjazd až k oceánu. Zase sa idú bomby, ktoré nás vypľujú v meste, asi kilometer sa ide po asfalte do mierneho kopca už za normálnej premávky, pokračujeme cez mesto a posledný kilometer po pláži.

Powell River, cez prales

Boj o virtuálnu pásku

Tu sa odohráva pár pekelných špurtov a boj o virtuálnu pásku (na to, že sme okolo polovice poľa, tak super), nasledovanými high fives a úsmevmi v cieli. Lepšiu cieľovú rovinku, ako pláž v BC, si neviem predstaviť. Nasleduje obligátny bufet, zbavovanie sa prachu v oceáne a sprcha.  Dnes to vyšlo na 310 miesto. Skončili sme relatívne skoro, a keďže sa nemusíme presúvať, naša československá partička vyráža preskúmať okolie.

V Powell River bývala svojho času obrovská továreň na papier, ale teraz je to skôr mesto pre dôchodcov. Lokáli sa samozrejme zaujímajú odkiaľ sme, ako sa nám páči, či sa nám dobre jazdí a podobne. Na večeri sedíme s dvoma doktormi z Kalifornie, ktorí nám vysvetľujú analýzu DNA a diagnostiku chorôb zo slín. Ráno ich stretávame v depe ako tlačia Santa Cruzy v najlepšej výbave so zlatými Eaglami (anekdota na dentist bike).

Po večeri sa ideme pozrieť na jogu, resp. hlavne pozerať na pani cvičiteľku Jogovú a jej ladné pohyby sprevádzané zvodným hlbokým hlasom. Tento večer je pomer cvičiacich k voyeurom asi 40/60.  Zajtra nás čaká najdlhší deň a balenie, tak všetci idú skoro spať.

Po dojazde druhého dňa

Race video druhého dňa:

Video  o Powell River:

 Deň 3, Earls Cove to Sechelt, 58 km, 1600 m

Tretí a piaty deň sú obecne postrachom BCBR. Tretí je najdlhší a piaty je síce najkratší, ale North Shore! Budíček je skoro ráno a po raňajkách nás busy odvážajú k trajektom. Pár šťastlivcov letí hydroplánom (o účasť sa losovalo) s vyhliadkovým letom ponad fjordy a vodopády, my s Andrejom skončíme na člne asi pre 15 osôb a zvyšok sa presúva štandardným trajekte.

Člnom sme zhruba polhodine v Earls Cove, čo je prístav pre trajekty pre ľudí smerujúcich do divočiny. Tesne za nami nalietavajú hydroplány v dvoch vlnách. Asi hodinu polihujeme a čakáme na trajekt so zvyškom výpravy, potom kecáme s chlapíkom z Kalifornie, čo predáva Knolly bikes. Je zatiahnuté a oproti minulým dňom pomerne chladno, čo by nemuselo byť na takto dlhý deň zlé.

Presun na štart tretieho dňa

Sunshine Coast

Dnešná etapa je prejazdová, lemuje Sunshine Coast a končí po necelých 60 km na juhu v Sechelt. Štartujeme priamo v prístave a prvých 8 km je zase stúpavých, asfalt v kombinácii so šotolinovými fire roads. Na konci stúpania obchádzame pekné jazero Klein Lake s výhľadom do údolia, do ktorého začneme klesať po sekcii s názvom Flat Alley. Flat sa nevolá preto, že by bola plochá, ale pre ostré kamene a často pichnuté gumy. Mne sa to strašné nezdalo, ale na konci klesania a nasledujúce dva až tri kilometre postávalo popri ceste veľa jazdcov opravujúcich defekty.

Asi to bolo ľahkými XC gumami, moje mliekom preliate 2,4 si asi nič nevšimli. Ja si ale všímam dlhý a široký pás vedenia vysokého napätia, ktorý nekompromisne stúpa za horizont a pod ním víriaci sa prach tých rýchlejších. Slnko už vyšlo a teploty sa blížia k tridsiatke. Najbližších 10 km máme česť sa smažiť mimo les, priamo pod káblami po suchej prašnej lesnej ceste. 5 km hore, 3 km dole na bufet a 2 km strmina prekladaná technickou strminou.

Technické strminy väčšina poľa tlačí, kolesá podklzujú. Sem tam sa niekto hecne a skúša jazdiť (za výrazného povzbudzovania ostatných), ale terén je neúprosný.  Po 20 km sa terén láme a sem tam zabehneme do lesa na singláč s občasných výhľadom dole na záliv. Pokračujeme štýlom hore dole, strmé stojky a miernejšie zjazdy na ďalších 5 km vystrieda zase nepríjemné 15 km stúpanie s občasnou stratou výšky.

Hydroplány, celkom cool dopravný prostriedok

Deja-vu

Opäť sa dostávame pod elektrické vedenie a máme deja-vu. Tesne pred druhým bufetom nás čaká asi 100 m výškových na spôsob Wiesnera nasledované klesaním. Na druhom bufete je dobrá nálada, ládujem sa piate cez deviate, dopĺňam vodu a pomaly vyrážam na príjemne klesajúcu fire road, kde to konečne ide asi 2 km „zadarmo“ a jedlo si má čas zľahnúť. Ďalších 5 km je nenáročných, ale mentálne sa pripravujeme na feature trail Frogger, ktorý je smerom nahor.

Na úvod nás ako obvykle víta prezlečený čert a je to fakt peklo. Trail je na vyrúbanej časti lesa a nastúpa na 1,7 km asi 170 m!  Na to, že mám v nohách v 50 km a 1200 m výškových a je cez 30°C, tak posledná vec čo chcem je strmý trail na pražiacom slnku. No a čo, že je featured. No a čo, že je nový a že z jeho vrcholu sú pekné výhľady. Počkať výhľady, to by som si mohol odfotiť. V hlave mám boj medzi potrebou ťahať a hľadaním dôvodov (výhovoriek) prečo zastať a tlačiť.

V prvej tretine idem čúrať. Asi mi netreba, ale je to dôvod. V druhej tretine sa idem kochať. Už nenasadnem, nejde to. Aspoň chvíľku tlačiť a netočiť, nemať zadok na tvrdom sedle a nemusieť držať gripy. Po pár minútach chôdze zisťujem, že vrchná časť je menej strmá, tak opäť nasadám. Odniekiaľ počuť jazzovú trúbku. Asi fatamorgána. Čo by na vrchole kanadskej hory uprostred (vysekaného) lesa robila trúbka?

Po treťom dni

Bolo to naozaj prašné

Čert a anjeli

Pozriem sa hore a skoro spadnem z biku. Asi 100 m predo mnou, na vyvýšenine nad singláčom, piknikuje trojčlenná černošská rodinka. Otec stojí na skale nad trailom a schuti si na trúbke jamuje jazzové štandardy, mamka všetkých žoviálne povzbudzuje a uisťuje, že sme už skoro hore a synátor znudene sedí v kempovom kresle. Ak nás dole vítal čert, tak toto boli anjeli.

Z bikového pekla som sa dostal do neba. Nasledujúce 3 km mierne klesáme, aby sme asi kilometer stúpali, ale za odmenu nás čaká poriadny singlový zjazd začínajúci trailom VFR. Na začiatku klesneme celkom prudko, potom sa to zmierni, ale pokračujúci veselý singel nás vypľuje takmer v cieli. Mal to byť zlatý klinec dňa, ale pamätám si akurát, že to bolo strmé, inak som mal zapnutého autopilota.

Za cieľom ma odchytí Tippie s kameramanom a pýta sa, ako bolo. Zrejme nesplním očakávania na prevažujúci počet slov „wow“, „gnarly“, „rad“ a „stoked“, tak rozhovor po treťom súvetí s úsmevom ukončíme. Najťažší deň máme, zdá sa, za sebou a 316 miesto nie je pri tom všetkom trápení až tak zlé. Kemp máme na športoviskách nad mestom a večer sa zapájame do lekcie jogy.

Na večeri náhodne sedíme s mladým párikom z Poľska, ktorí sem prišli na svadobnú cestu. Maciej a Marta doma jazdia a behajú maratóny a BCBR bolo súčasťou ich tripu po Kanade. Pôvodne čakali XC etapák, ale Kanada ich vyškolila. Prvý deň boli zaskočení zbytočne hrubými gumami ostatných a divili sa, že po fire roads idú dopredu príliš rýchlo, ale technický level ich vrátil na zem.

Po prvom dni prezuli gumy, na jeden z bikov kúpili teleskopku, aby ich aspoň trochu prispôsobili podmienkam. Biky si medzi sebou menili podľa potreby tak, aby Marta hore jazdila na hardtaile a dole na fulíku. Brali to ako zážitok a počas celej večere sa živo zaujímali o jazdenie v Čechách a na Slovensku. Ďalšie milé stretnutie.

Zázemie kempu

Race video tretieho dňa:

Video  o Sechelt:

reklama

Deň 4, Sechelt to Langdale, 52 km, 1500 m

Štvrtý deň sa súťaž lámala. Mali sme za sebou najdlhšiu etapu a na ďalší deň sme sa presúvali na pevninu. Držali sme smer na juh po Sunshine Coast a hneď po závode nás čakal presun trajektom. Raňajky boli asi kilometer od kempu smerom dole a cesta nazad do kopca bolela. Oproti bežal (asi na zahriatie) Petr, ktorý celkovo figuruje v top 50.

Na štarte ráno panuje dobrá nálada, troška pretáčam predné koleso, prst na brzde a nič. Trochu znervózniem, kukám na kotúč, platničky, ale vyzerajú OK. Tlak na páčke mám, skúšam to ešte raz a brzda nastupuje po 10-15 centimetroch otáčania kolesa. Tretia vlna štartuje, na opravy nie je čas a hlavne, v mojom prípade ani zručnosti. Spomeniem si na Cipolliniho „se freni, non vinci“, kuknem na samolepku s profilom trate (na prvý bufet to dám a tam mi brzdu kuknú Shimano profíci z Japonska) a vyrážam so svojou skupinou.

Trať zo začiatku klesá po asfalte smerom do mesta, jednotlivé štartovacie vlny vedú a hlavne brzdia vodiace motorky. Organizátori vedia svoje a nepotrebujú zbytočné kolízie v asfaltových zjazdoch cez mesto. Asi po 3 km sme von zo zastavanej časti a prechádzame niečím, čo pripomína kombináciu opustených lomov, púšte a smetiska.  Skupina ja pokope, asfalt sa zmenil na prašnú cestu. Stále sa drží vysoké tempo a jednotlivé štartovacie skupiny sa spájajú do jedného prašného mraku, ktorý sa rozbije o úderné stúpanie – vyše 200 výškových na necelých 3 km.

Nastáva klasický kolorit, hispánski dupači, „XC tetky“ a „XC penzisti“ sa pomaly derú dopredu. Klesanie nie je ani strmé ani technické, takže ma absencia brzdy netrápi. Následne pokračujeme tiahlym stúpaním, na 8 km naberieme ďalších asi 350 m až na bufet. Technický servis zabezpečujú zamestnanci Shimana priamo z Japonska. Na každom bufete majú rozložený stan s kompletným zázemím a na počkanie opravujú poruchy všetkým jazdcom v núdzi.

Oceán, kemp a bike

Chlapci japonskí veľmi angličtinou nevládnu

Ukazujem im brzdu a prosím o pomoc. Chlapci japonskí veľmi angličtinou nevládnu, ale ochotne sa dajú do skúmania problému. Kukajú, špekulujú, chcú odmontovať koleso (veľa šťastia, doteraz nepochopím, ktorý vedec dal na 36 Factory Foxinu upínanie osky štyrmi šraubami). Idem sa radšej najesť do bufetu, keď už mám stroj u mechanikov. Nakoniec som porozumel, že bol problém s podložkami (žeby chýbali?) pod kotúčom, a že si to mám večer zaniesť do Obsession Bikes.

Skúšam brzdu, funguje. Fajn, stratil som tak 50 miest, ale o niečo smelšie idem ďalej. Po bufete sa chvíľku ešte strmo stúpa a nastupujeme na single. Trail El Dorado hneď nasleduje featured trail zvaný Rio Grande, ktorý je úplne famózny, má dobrý flow, bez koreňov, akurát ma pribrzďujú bikeri, čo ma predbehli počas servisu. Pokračujeme troma stúpaniami a dvoma klesaniami až na dnešnú „horskú prémiu“ vo výške 640 m. Od teraz nás čaká 10km zjazd až k oceánu.

Tento zjazd bol zlatý klinec jazdenia na Sunshine Coast, rýchle surové prírodné traily v prvej polovici sa napájajú do flow trailov v Sprockids Bike Park. Taká BC verzia Rychlebského Superflow, akurát bez transferov. Čím nižšie sme, tým viac sa cítim ako vo video hre. Radosť strieka, až kým nevidím dole pár metrov pod trailom ležiaceho chlapa. Našťastie je pri ňom BCBR medik, tak len kričím či niečo treba. Posiela ma preč, tak sa snažím naskočiť na stratený flow.

Z parku nás to vyhodí zase pod vedenie vysokého napätia, pod ktorým sme sa trápili o pár desiatok kilometrov severnejšie včera. Našťastie je to len spojka do mesta, do ktorého nás dovedie strmo klesajúca asfaltka. Nabudený z parku nahodím aerodynamickú pozíciu a nekompromisne zabalený držím rýchlosť. Podľa pohybov usporiadateľov nasleduje ostrá pravá zatáčka a čím som bližšie, tým viac mávajú. To ma nemôže rozhodiť, stratil som veľa času servisom, nie je dôvod brzdiť príliš skoro.

Príchod do Powell River (den 1)

Moto GP style

Keď už majú všetci ruky panicky nad hlavami, tak dám plnú prednú brzdu, zadné koleso ide do vzduchu, vytiahnem hruď a zvyšujem odpor vzduch a do zákruty to položím ostro tam na pravé koleno Moto GP style. V skutočnosti to asi bolo trápne postrašenie dôchodcov, dobrovoľníkov, ale aspoň som mal z prejazdu dobrý pocit. Na výjazde mám dobrú rýchlosť, ťahám, kým 30 zubov stačí a zase to zabalím.

Asi po 200 m nasleduje zákruta doľava. Aspoň tak to ukazuje regulovčíčka, pripravím sa a zaľahnem doľava. Až potom si všimnem ďalšiu pani, ktorá telefonovala a nejak nenavigovala. Trať nepokračovala dole, ale rovno cez malý mostík do prístavu. Pani ma podľa najlepšieho vedomia nenavádzala dole, ale na spojovaciu lávku do cieľa. Tak zase brzdím, točím a vraciam asi 40 m do kopca k mostu. Smerom hore to aero nefunguje. Časovo mi to dnes nevyšlo, skončil som 357, ale druhú polovicu trate som si náramne užil.

Odovzdávame biky a ideme na trajekt, nasledovaný busom do North Vancouver. Kemp máme na baseballovom ihrisku a na jedlo chodíme do univerzitného kampusu. Všade sú plagáty upozorňujúce na výskyt medveďov. Jedlo v North Van bolo skvostné. Po joge (ktorú teraz už cvičí výrazne viac jazdcov oproti počtu voyerov) sa ide spať. Zajtra nás čaká North Shore.

Race video štvrtého dňa:

Video  o Sechelt:

Text: Martin Matula | Foto: autor, osoby fotiace jeho mobilom a BCBR media (Margus Riga, Dave Silver, Todd Weselake, Lorenz Jimenez a Scott Robarts)

Líbí se vám článek? Podpořte nás na vaší sociální síti. Díky